Mýtus o transgeneračnom prenose týrania detí

Mýtus o transgeneračnom prenose týrania detí je nepravdivý a je prejav hepnarofóbie. Mýtus bol vedeckým výskumom vyvrátený. V laickej spoločnosti (vrátane masmédií) prežíva naďalej.

Obsah

Názov

V anglicky hovoriacich krajinách sa tento mýtus nazýva Intergenerational transmission of child abuse and neglect.

Formy

Mýtus môže byť prezentovaný niektorou z týchto foriem:

Komu mýtus vyhovuje

Mýtus o transgeneračnom prenose týrania detí je nepravdivý a jeho šíritelia pravdivosť ani neoverujú. Je to prejav hepnarofóbie, teda jeho príčiny vzniku je potrebné hľadať v jej všeobecných príčinách.

Mýtus zanesený do niektorých vedeckých prác

Mýtus bol zanesený do niektorých vedeckých prác z dôvodov:

Mýtus bol vyvrátený výskumom

Výskum z 1987 zistil[4], že väčšina týraných detí sa nestáva týranými rodičmi.

Akademička Kristine Campbell z oboru detského lekárstva na Univerzite v Utahu na základe výskumu[3] mýtus komentovala: "Podstatná väčšina rodičov, ktorí zažili v detstve týranie, nikdy nebude týrať svoje deti."[2]

Výskum z 2017 zistil[5], že väčšina ľudí, ktorí boli týraní ako deti, nepokračuje v cykle zlého zaobchádzania.

Úplne vyvrátený medzigeneračný prenos fyzického týrania

Výskum z 2015 zistil[3], že deti týraných rodičov neboli vystavené vyššiemu riziku fyzického týrania ako v bežnej populácii.

Štatisticky nájdené zanedbávanie a sexuálne zneužívanie u malej skupiny iných rodičov

Transgeneračný prenos týrania detí bol vedeckým výskumom vyvrátený. Maximálne bol zistený dopad akoby násilný starý rodič na ďiaľku poškodzoval aj svoje vnúčatá (napríklad u sexuálne zneužívaného rodiča (zdôrazňujem, že ich je veľmi málo) bolo zistené zanedbávanie v dôsledku vlastnej traumy).

Podstatná väčšina[3] v detstve týraných rodičov svoje deti nezanedbáva a ani sexuálne nezneužíva (ani fyzicky netýra). Mimo túto väčšinovú skupinu bolo nájdené[3] zanedbávanie a sexuálne zneužívanie (fyzické týranie nebolo zistené) u inej veľmi malej časti rodičov, ktorí boli v detstve týraní (fyzicky, sexuálne alebo zanedbávaním).

Zanedbávanie a sexuálne zneužívanie je prejavom rodičov s nízkou inteligenciou, slabým intelektuálnym rozhľadom (napr. pochádzajúcich z veľmi chudobného prostredia) alebo takých, ktorí z vlastného týrania nemali takú vážnu traumu ako hepnarista.

Platí však, že nie je automaticky hepnarista každý, kto zažil týranie. Výskumy ani u tejto výrazne malej časti týraných rodičov, ktorí sami týrajú svoje deti, nepotvrdzujú akékoľvek násilie hepnaristov voči svojim prípadným deťom.

Týranie detí vo zvyšnej populácii

Bolo potvrdené[5], že niektorí ľudia, ktorí nezažili týranie, napriek tomu svoje deti týrajú. To vyvracia hypotézu, že týrajúci rodič musel byť sám v minulosti týraný.

Oproti rozsiahlemu zdôrazňovaniu mýtu o transgeneračnom prenose týrania detí, ktorý neexistuje, bývajú ignorované skutočné príčiny týrania detí, teda analýza "slušných" rodín. Mýtus bol plnohodnotne vyvrátený serióznym výskumom ale aj toto je nepriamy dôkaz, že na tomto mýte je niečo divné.

Škodlivé dôsledky mýtu

Sociálne vylúčenie preživších týrania

V dôsledku toho nepravdivého mýtu sú preživší týrania vylučovaní zo spoločnosti (napríklad môžu odrádzať možných partnerov, ktorí sa ich neodôvodnene boja).

Negatívny dopad na psychiku preživších týrania

Rodičia, ktorí zažili v detstve týranie môžu mať pocit, že sú odsúdení na pokračovanie cyklu týrania. Okrem traumy v dôsledku týrania sú navyše zaťažení strachom, že vyrastú a niekomu ublížia tak, ako im bolo ublížené.

Akademička Kristine Campbell uvádza svoje pozorovanie: Videla som to prezentované ako dôvod podozrievať rodiča z týrania dieťaťa. Tiež som videla rodičov vydesených z toho, že sú predurčení na týranie svojho dieťaťa kvôli ich vlastnej minulosti zlého zaobchádzania.[2]

Obťažovanie zo strany úradov

Ďalej bolo zistené[3], že inštitúcie na ochranu detí (napr OSPOD alebo ÚPSVaR) preživších týrania kontrolujú viac ako zvyšok populácie. Teda úrady buď úmyselne alebo z neznalosti obťažujú preživších týrania namiesto toho aby robili kontroly tam, kde k týraniu detí naozaj dochádza.

Referencie

  1. 1,1 1,2 Kaufman, J., & Zigler, E. (1989). The intergenerational transmission of child abuse. In D. Cicchetti & V. Carlson (Eds.), Child Maltreatment: Theory and Research on the Causes and Consequences of Child Abuse and Neglect (pp. 129-150). Cambridge: Cambridge University Press. doi:10.1017/CBO9780511665707.006
  2. 2,1 2,2 2,3 Abused Kids Not Destined to Be Abusive Parents, Study Finds - Consumer Health News | HealthDay. Consumer Health News | HealthDay [online]. Copyright © 2020 [cit. 30.10.2022]. Dostupné z: https://consumer.healthday.com/public-health-information-30/domestic-violence-news-207/abused-kids-not-destined-to-be-abusive-parents-study-finds-697779.html
  3. 3,1 3,2 3,3 3,4 3,5 3,6 Widom CS, Czaja SJ, DuMont KA. Intergenerational transmission of child abuse and neglect: real or detection bias? Science. 2015 Mar 27;347(6229):1480-5. doi: 10.1126/science.1259917. PMID: 25814584; PMCID: PMC5308058. Dostupné z: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC5308058/
  4. Do Abused Children Become Abusive Parents? | Office of Justice Programs. Home | Office of Justice Programs [online]. Dostupné z: https://www.ojp.gov/ncjrs/virtual-library/abstracts/do-abused-children-become-abusive-parents
  5. 5,1 5,2 Schelbe, L., Geiger, J.M. (2017). What Is Intergenerational Transmission of Child Maltreatment?. In: Intergenerational Transmission of Child Maltreatment. SpringerBriefs in Social Work. Springer, Cham. https://doi.org/10.1007/978-3-319-43824-5_1