Týranie Detí - Kapitola z Trauma a Uzdravenie od Judith Lewis Herman

Opakovane zažívaná trauma v dospelom veku narúša štruktúru už sformovanej osobnosti, ale trauma opakovane zažívaná v detstve osobnosť formuje a deformuje. Dieťa vyrastajúce v prostredí, kde je týrané, musí čeliť obrovským problémom adaptácie. Musí nájsť cestu, ako si zachovať pocit dôvery k nedôveryhodným ľuďom, ako nájsť pocit bezpečia v neistej situácii, ako zvládať situáciu, ktorá je hrozivo nepredvídateľná, ako nájsť silu v situácii bezmocnosti. Nevie sa o seba postarať ani sa chrániť, ale už musí kompenzovať nedostatok starostlivosti a ochrany zo strany dospelých, a to za pomoci jediného prostriedku, ktorý má k dispozícii - za pomoci nerozvinutého systému psychickej obrany.

Patologické prostredie, v akom vyrastajú týrané deti, podnecuje vývoj mimoriadnych schopností - kreatívnych i deštruktívnych. Podporuje vznik abnormálnych stavov vedomia, v ktorých už neplatia obvyklé vzťahy medzi telom a mysľou, predstavami a realitou, poznaním a pamäťou. Zmenené stavy vedomia vedú k vzniku celého radu somatických i psychických symptómov. Tieto symptómy zároveň zakrývajú i odhaľujú svoj pôvod; hovoria zašifrovaným jazykom tajomstiev príliš hrozných na to, aby sa dali vyjadriť slovami.

Po stáročia opisovali pozorovatelia tieto javy - boli nimi fascinovaní i zhrození. Jazyk nadprirodzeného, ktorý bol z vedeckého diskurzu vyhnaný pred tristo rokmi, sa ešte stále neodbytne vkráda aj do tých najtriezvejších pokusov opísať psychické prejavy chronickej traumy prežitej v detstve. Keď sa napríklad Freud, ktorý bol z hĺbky srdca svetským človekom, dostal vo svojom výskume traumatického pôvodu hystérie až k tým najhlbším vrstvám, uvedomil si analógie medzi svojimi výskumami a niekdajšou inkvizíciou: “Mimochodom, čo hovoríte na myšlienku, že celá moja úplne nová teória prvotného pôvodu hystérie je už známa a že už bola stokrát publikovaná, hoci aj pred niekoľkými storočiami? Pamätáte sa - vždy som hovoril, že stredoveká teória posadnutosti, ktorú zastávali cirkevné súdy, je identická s našou teóriou cudzieho tela a rozštiepeného vedomia. Prečo však diabol, ktorým boli úbohé obete posadnuté, vždy s nimi súložil, a ešte k tomu takým strašným spôsobom? Prečo sa priznania vynútené mučením tak veľmi podobajú na to, čo hovoria moje pacientky, keď sa podrobujú psychologickej liečbe?” [1]

Odpoveď na túto otázku nám poskytujú šťastlivci, ktorí prežili, ktorí našli spôsob, ako zvládnuť vlastný proces zotavovania z traumy, a stali sa tak subjektmi vlastného hľadania pravdy, a nie objektmi inkvizície. Sylvia Fraser, žena, ktorá prežila incest, si vo svojej knihe spomína na vlastnú cestu objavovania: ”Kŕče prichádzajú častejšie, keď je moje telo vtiahnuté do tých dejov, odohrávajúcich sa ako nočná mora, po ktorej mám hrdlo ako pokryté vredmi a dvíha sa mi žalúdok. Kŕče bývajú také silné, až mám niekedy pocit, že sa nemôžem nadýchnuť, lebo sa mi na hruď tlačí čosi slizké, čo mi pripomína inkuba, ktorý v stredovekých povestiach znásilňoval spiace ženy a tie potom rodili démonov... V poverčivejšej spoločnosti by ma mohli označiť za dieťa posadnuté diablom. V skutočnosti som však bola posadnutá ockovým rozoklaným inštrumentom - diablom v človeku.” [2]

Ako hovorí Fraser, v minulosti by ju celkom dobre boli mohli odsúdiť ako bosorku. Za Freudových čias by jej diagnóza znela ”klasická hystéria”. Dnes by u nej diagnostikovali rôzne poruchy osobnosti. Fraser uvádza množstvo svojich psychiatrických symptómov: hysterické záchvaty a psychogénnu amnéziu, ktorá sa začala už v detskom veku, anorexiu a promiskuitu v čase dospievania, sexuálnu dysfunkciu, narušené intímne vzťahy, depresiu a samovražedné sklony v dospelosti. So svojou obrovskou škálou symptómov, so svojou alterovanou osobnosťou, s ťažkými poškodeniami a mimoriadnou silou je Fraser prototypom skúsenosti tých, čo prežili. Vďaka pozoruhodnej kreativite dokázala rekonštruovať príbeh Ja formujúceho sa pod ťarchou opakovaného zneužívania, z ktorého nebolo úniku, a veľmi jasne ukázať svoj vývoj z obete na psychiatrickú pacientku a z pacientky na ženu, ktorá to všetko prežila.

Prostredie, v ktorom dochádza k týraniu

Dlhotrvajúce týranie detí sa odohráva v rodinnej atmosfére preniknutej terorom, v ktorej došlo k hlbokému narušeniu bežných vzťahov starostlivosti. Postihnutí opisujú typické príznaky totalitnej nadvlády znásobovanej násilím a hrozbou smrti, nezmyselným presadzovaním banálnych pravidiel, občasnými odmenami a deštrukciou všetkých príslušných vzťahov v dôsledku izolácie, pocitu osamotenosti a zrady. U detí, ktoré vyrastajú v takejto atmosfére nadvlády, sa vyvíjajú (a to do väčšej miery než u dospelých) patologické väzby na tých, čo ich týrajú a zanedbávajú; tieto väzby sa deti snažia zachovať aj na úkor vlastného blaha, za cenu straty vlastnej skutočnosti či vlastného života.

Mnohé obete si vo svojich svedectvách spomínajú na všadeprítomný strach zo smrti. Niekedy dieťa mlčí pod hrozbou násilia či pod bezprostrednou hrozbou zabitia; častejšie však deti uvádzajú, že sa im vyhrážali smrťou niekoho z rodiny (súrodenca, neubližujúceho rodiča či samotného násilníka) v prípade, že budú odporovať, alebo ak páchateľa vyzradia. Vyhrážky násilím či zabitím môžu smerovať aj proti obľúbeným domácim zvieratám. Mnohé deti opisujú, ako ich donútili, aby sa stali svedkom týrania zvierat. Dve z detí postihnutých násilím opisujú prežité násilie takto:

”Videla som, ako otec odkopol psa krížom cez izbu. Ten pes bol môj svet. Podišla som k nemu a pritúlila som si ho. Otec zúril. Hrozne kričal. Odsotil ma nabok a nadával mi do kuriev a súk. Jeho tvár mala odporný výraz - akoby to bola tvár niekoho neznámeho. Povedal, že mi ukáže, na čo som dobrá, keď si o sebe toľko namýšľam. Pritisol ma k stene. Zahmlilo sa mi pred očami. Nemohla som sa ani pohnúť. Zdalo sa mi, že ma to zlomí na dvoje. Potom som už nič necítila. Pomyslela som si: Tak teraz naozaj umrieš. To je trest za všetko, čo si urobila.” [3]

”Keď bol otec opitý, často som si myslela, že nás zabije. Raz na nás s matkou a bratom mieril puškou. Trvalo to hodiny. Pamätám si na stenu, oproti ktorej sme stáli. Snažila som sa poslúchať a robiť to, čo chcel.” [4]

Obete okrem strachu z násilia často hovoria o zahanbujúcom pocite bezmocnosti. V rodinnom prostredí, kde dochádza k týraniu detí, je rodičovská moc neobmedzená, nevypočítateľná a absolútna. Pravidlá sú tu nevyspytateľné, nekonzistentné alebo jasne nespravodlivé. Tí, čo takéto zaobchádzanie prežili, často spomínajú, že najviac ich desila nepredvídateľnosť násilia. Nedokázali nájsť spôsob, ako týraniu zabrániť, a tak sa naučili absolútne mu podliehať. Dve z žien, ktoré takéto násilie prežili, takto opisujú, ako sa snažili vyrovnať s násilím: ”Zakaždým, keď som sa snažila vymyslieť nejaký systém, ako s ňou vychádzať, pravidlá sa zmenili. Takmer každý deň ma bila zmetákom alebo vybíjaným opaskom. Keď ma bila - obyčajne som sa celá pokrčená chúlila v kúte -, tvár sa jej zmenila. Ako keby nebila mňa, ale niekoho iného. Keď sa upokojila, ukázala som jej veľké červené podliatiny a ona sa spýtala: Od čoho to máš?” [5]

”Neplatili tu žiadne pravidlá; vždy sa za chvíľu akosi rozplynuli. Cestou domov som sa vždy hrozne bála. Nikdy som nevedela, čo sa môže stať. Hrozila som sa bitky, pretože sme videli, ako otec zbil ju. Vojaci majú také príslovie: Hovno padá vždy dolu. On bil ju a ona bila nás. Raz ma udrela kutáčom. Po čase som si zvykla aj na to. Skrútila som sa pritom do klbka.” [6]

Väčšina týraných detí zdôrazňuje chaotické a nepredvídateľné pravidlá, niektoré však opisujú vysoko organizovaný spôsob trestania a donucovania. Hovoria o trestoch, aké sa používajú vo väzniciach pre politických väzňov. Často ide o násilné ovládanie ich telesných funkcií - napríklad nútenie do jedla, hladovanie, zavádzanie klystíru, odopieranie spánku či dlhodobé vystavovanie teplu, resp. chladu. Niektoré opisujú, ako boli skutočne uväznené: priviazané alebo zamknuté na záchode či v pivnici. V najextrémnejších prípadoch sa týranie dalo predvídať, pretože podliehalo istému rituálu - napríklad v gangoch zarábajúcich na pornografii či prostitúcii alebo pri tajných náboženských kultoch. Jedna zo žien, ktoré takéto zaobchádzanie prežili, na otázku, či považovala dané pravidlá za férové, odpovedala: ”Nikdy sme nepremýšľali o tom, či sú pravidlá férové alebo neférové, iba sme sa ich snažili dodržiavať. Niektoré z nich boli hádam príliš prísne, príliš punktičkárske. A niektoré až bizarné. Mohli vás potrestať za hlúpy úsmev, za neúctivé správanie, za to, ako ste sa tvárili.” [7]

Adaptácia na atmosféru trvalého nebezpečenstva si vyžaduje permanentnú ostražitosť. Týrané deti získavajú mimoriadne schopnosti rozpoznať varujúce signály útoku. Neustále sa vžívajú do vnútorného stavu tých, čo ich týrajú. Dokážu rozpoznať jemné zmeny vo výraze tváre, v hlase a v reči tela ako signály hnevu, sexuálneho vzrušenia, intoxikácie či disociácie. Táto neverbálna komunikácia sa do veľkej miery automatizuje a zväčša sa realizuje mimo oblasti uvedomovaného. Postihnuté deti sa naučia reagovať, pričom signály nebezpečenstva, ktoré v nich vyvolali nepokoj, nedokážu pomenovať. Psychiater Richard Kluft opisuje extrémny prípad troch detí, ktoré sa naučili na podnet rozdvojiť svoju osobnosť, keď sa ich matka začala správať násilne. [8]

Keď týrané deti zaregistrujú známky nebezpečenstva, snažia sa chrániť - snažia sa mu vyhnúť alebo sa usilujú upokojiť páchateľa. Tieto deti bežne utekajú z domu, a to často už vo veku sedem-osem rokov. Mnohé postihnuté osoby hovoria o tom, ako sa dlhý čas doslova skrývali, a svoj jediný pocit bezpečnosti nespájajú s ľuďmi, ale so svojimi úkrytmi. Ďalšie opisujú, ako sa snažili byť čo najnenápadnejšie, ako chceli odpútať od seba pozornosť: stáli nepohnute či prikrčene, chúlili sa do klbka a snažili sa, aby ich tvár nič neprezrádzala. V stave neustálej vegetatívnej predráždenosti musia byť teda zároveň pokojné a nehybné a svoj vnútorný nepokoj nesmú dať nijako najavo. Výsledkom je zvláštny, vnútorne napätý stav ”zamrznutej ostražitosti”, pozorovaný u týraných detí. [9]

Ak sa dieťaťu nepodarí vyhnúť sa obávanej osobe, snaží sa ju uzmieriť prejavmi automatickej poslušnosti. Svojvoľné presadzovanie pravidiel spolu s neustálym strachom zo smrti či z vážnej ujmy vedie k paradoxnému výsledku. Na jednej strane je dieťa presvedčené o svojej absolútnej bezmocnosti a o zbytočnosti odporu. Mnohé z nich začnú veriť, že tí, čo ich týrajú, majú absolútnu, či dokonca nadprirodzenú moc, že im dokážu čítať myšlienky a že môžu absolútne ovládať ich život. Na druhej strane táto situácia motivuje deti k tomu, aby preukazovali svoju lojálnosť a spoľahlivosť. Tieto deti sa všemožne snažia zvládnuť situáciu jediným pre ne možným spôsobom - ”snažia sa byť dobré”.

Kým násilie, hrozby a nezmyselné bazírovanie na pravidlách vytvárajú atmosféru teroru a vedú k návyku automatickej poslušnosti, izolácia, utajovanie a zrada deštruujú vzťahy, ktoré človeku normálne poskytujú ochranu. Rodiny, kde dochádza k týraniu detí, sú dnes spravidla sociálne izolované. Už menej si však uvedomujeme, že sociálna izolácia nie je čímsi, čo sa jednoducho prihodí; páchateľ ju často presadzuje, aby utajil svoje konanie a aby si zachoval svoju nadvládu nad členmi rodiny. Ľudia, ktorí zažili týranie, často hovoria o akomsi žiarlivom strážení všetkých sociálnych kontaktov. Páchatelia im bránia v spoločných aktivitách s inými deťmi alebo si vyhradzujú právo kedykoľvek do nich zasahovať. Sociálny život týraných detí je zásadne obmedzený nevyhnutnosťou tváriť sa normálne a zachovávať tajomstvo. A tak aj deti, ktoré si dokážu vypestovať aký-taký sociálny život, ho prežívajú ako neautentický.

Týrané dieťa žije v izolácii od ostatných členov rodiny, ako aj od širšieho sociálneho prostredia. Každodenne vníma nielen to, že najsilnejšia dospelá osoba jeho súkromného sveta je preň nebezpečná, ale aj to, že ani ďalší dospelí, ktorí sa majú oň starať, ho nechránia. Príčiny tohto nedostatku ochrany sú v istom zmysle pre týrané dieťa nepochopiteľné - pociťuje ho v tom najlepšom prípade ako prejav ľahostajnosti a v tom najhoršom ako sprisahaneckú zradu. Z hľadiska dieťaťa matka, odzbrojená tým, že o ničom nevie, mala o veci vedieť; ak by jej na tom záležalo, bola by sa to dozvedela. Matka paralyzovaná zastrašovaním mala podľa neho zasiahnuť; keby jej na tom naozaj záležalo, bola by bojovala. Dieťa cíti, že bolo vydané napospas svojmu osudu, a táto opustenosť sa v jeho výčitkách objavuje oveľa výraznejšie než samotné týranie. Jedna zo žien, ktoré zažili incest, opisuje svoje znásilnenie vo vlastnej rodine takto: ”Bola som taká pobúrená! Ani nie tým, čo sa doma dialo, skôr tým, že ma nik nepočúval. Moja matka aj dnes popiera, že by to, čo sa vtedy dialo, bolo také vážne. Len zriedkavo, keď má zvláštnu náladu, hovorieva: ´Cítim sa taká vinná! Nemôžem uveriť, že som proti tomu nič neurobila.´ Vtedy to však nik nepripúšťal, jednoducho sa na to dívali a nič proti tomu neurobili. Bolo to na zbláznenie, a aj som sa zbláznila.” [10]

Dvojité myslenie

V tejto atmosfére hlboko narušených vzťahov čelí dieťa vo svojom vývoji neľahkej úlohe. Musí nájsť spôsob, ako si vytvoriť primárne väzby k ľuďom, ktorí sa oň majú starať, no ktorí ho ohrozujú alebo zanedbávajú. Musí nájsť spôsob, ako si vytvoriť pocit základnej dôvery a bezpečnosti vo vzťahu k nedôveryhodným osobám, ktoré mu nedávajú pocit bezpečnosti. Musí si vytvárať pocit vlastného Ja vo vzťahu s inými, ktorí sú bezmocní, ľahostajní či krutí. Musí rozvíjať schopnosť ovládať telesné funkcie v prostredí, kde je jeho telo predmetom uspokojovania potrieb iných; a musí si v prostredí, ktoré žiadnu útechu neposkytuje, vybudovať aj schopnosť sebaútechy. Musí sa naučiť byť aktívne v prostredí, ktoré od neho vyžaduje, aby svoju vôľu absolútne podriadilo vôli človeka, ktorý ho týra. A napokon, musí si v prostredí, kde sú všetky intímne vzťahy narušené, vypestovať schopnosť intimity; a v prostredí, ktoré ho označuje za prostitútku a za otroka, si musí vypestovať aj vlastnú identitu.

Rovnako ťaživá je aj existenciálna úloha týraného dieťaťa. Hoci sa cíti vydané napospas nemilosrdnej sile, musí nájsť spôsob, ako si zachovať nádej a pocit zmysluplnosti. Alternatívou je preň absolútne zúfalstvo, aké žiadne dieťa nedokáže uniesť. Aby si dieťa zachovalo dôveru voči svojim rodičom, musí odmietnuť prvý a najzrejmejší záver - že totiž niečo s nimi nie je v poriadku. Konštruuje nekonečné vysvetlenia svojho osudu, ktorými úplne zbavuje rodičov viny a zodpovednosti.

Všetky formy psychickej adaptácie majú u týraného dieťaťa základný cieľ - zachovanie základných väzieb k rodičom, aj keď sa každodenne presviedča o ich zákernosti, bezmocnosti či ľahostajnosti. Aby dosiahlo tento cieľ, dieťa sa uchyľuje k širokej škále foriem psychickej obrany. Vďaka nim sa týranie buď vytláča z vedomia a pamäti, akoby k nemu vlastne nedošlo, alebo sa minimalizuje, racionalizuje a ospravedlňuje, takže to, čo sa stalo, dieťa vlastne nevníma ako týranie. Dieťa nedokáže reálne uniknúť pred neudržateľnou realitou ani ju zmeniť, a tak ju mení vo svojom myslení.

Dieťa ako obeť týrania radšej verí, že k týraniu nedošlo. V záujme tohto želania sa pokúša zatajiť týranie pred sebou samým. Môže pritom týranie vyslovene poprieť, zámerne potlačiť myšlienky naň, ale je tu aj celá škála možných disociatívnych reakcií. Schopnosť uviesť sa do stavu tranzu alebo do rôznych stavov disociovanosti, ktorá je u detí školského veku obvykle vysoká, sa u kruto trestaných alebo týraných detí rozvíja až na úroveň umenia. Výskumy potvrdili súvislosť medzi krutosťou týrania v detstve a skúsenosťou disociatívnych stavov. [11]

Väčšina osôb, ktoré v detstve zažili týranie, udáva, že si navodením tranzu pomáhali, pričom niektoré z nich si vypestovali priam disociačnú virtuozitu. Môžu si vypestovať odolnosť voči silnej bolesti, schopnosť skryť spomienky v celkovej amnézii, zmeniť vnímanie času, priestoru či ľudí a navodiť si halucinácie či stavy posadnutosti. Niekedy sú tieto zmeny vedomia zámerné, ale často k nim dochádza automaticky a dieťa ich pociťuje ako cudzie a nedobrovoľné. Dve ženy, ktoré prežili takéto týranie, opisujú svoj stav disociácie takto:

”Rozostrila som pritom pohľad. Nazývala som to nerealitou. Najprv som prestala vnímať trojrozmerne; všetko bolo ploché a chladné. Cítila som sa ako maličké batoľa. Potom sa moje telo začalo vznášať vo vzduchu ako balón.” [12]

”Mávala som záchvaty. Celá som stuhla, pohybovala som pritom ústami, počula som rôzne hlasy a telo som mala ako v ohni. Myslela som si, že som posadnutá diablom.” [13]

V tých najextrémnejších podmienkach dlhodobého krutého týrania v ranom detstve sa u niektorých detí - zrejme už nadaných výraznou schopnosťou dostať sa do tranzu - začínajú formovať oddelené fragmenty osobnosti, ktoré majú svoje vlastné mená, psychické funkcie a oddelené spomienky. Disociácia sa tak stáva nielen defenzívnou adaptáciou, ale aj základným princípom organizácie osobnosti. Početné výskumy potvrdili, že u detí, ktoré v detstve prežili ťažkú traumu, dochádza k fragmentácii osobnosti či k vzniku druhého Ja. [14] Toto druhé Ja umožňuje dieťaťu dômyselne zvládnuť týranie, a udržať pritom týranie i vlastné stratégie zvládania mimo každodenného vedomia. Fraser opisuje zrod svojej novej osobnosti počas orálneho znásilnenia vlastným otcom takto:

”Je mi na vracanie. Dusím sa. Pomôžte! Zažmúrim oči, aby som nič nevidela. Ocko naťahuje moje telo na seba, ako keď mama naťahuje deravú ponožku na štopkací hríb. Hnus, hnus, nech ma nechytí, hanba, hanba, hnusný ocko ma nebude mať rád, odporná hnusná láska, mám ho rada, nenávidím ho, nech ma nikdy nechytí, ty špinavá, špinavá láska, nenávisť, vina, hanba, strach strach strach strach strach (...)

Presne si spomínam na ten moment - moja bezmocnosť bola taká nekonečná, že by som ju bola vymenila za čokoľvek. Odskrutkovala som si teda hlavu od tela, akoby to bol vrchnák zaváracieho pohára. Odvtedy som mala dve Ja - jedným bolo dieťa, ktoré vedelo, o čo ide, s previnilým telom - otcovým majetkom, a druhým dieťa, ktoré sa už neodvažovalo vedieť, o čo ide, a ktoré sa s nevinnou hlavou pritúlilo k mame.” [15]

Rozdvojené Ja

Nie všetky týrané deti dokážu zmeniť realitu prostredníctvom disociácie. A ani tie, ktoré túto schopnosť majú, sa na ňu nemôžu spoliehať stále. Keď sa dieťa nemôže vyhnúť realite týrania, musí si vybudovať istý významový systém, ktorý týranie zdôvodňuje. Dieťa nevyhnutne prichádza k záveru, že príčinou týrania je jeho vrodená skazenosť. Chopí sa tohto vysvetlenia veľmi skoro a tvrdošijne sa ho drží, pretože mu umožňuje zachovať si pocit, že to všetko má nejaký význam, pocit nádeje a sily. Dieťa rozmýšľa takto: ak je ono zlé, jeho rodičia sú dobrí. Ak je zlé, môže sa usilovať byť dobré. Ak si nejako za svoj osud môže samo, potom by malo mať aj silu zmeniť ho. Ak ono samo priviedlo rodičov k tomu, že s ním zle zaobchádzajú, potom, ak sa bude dostatočne snažiť, mu môžu jedného dňa odpustiť a možno sa mu napokon dostane aj ochrany a starostlivosti, ktorú tak zúfalo potrebuje.

Sebaobviňovanie zodpovedá normálnym formám myslenia v ranom detstve, keď sa Ja chápe ako referenčný bod všetkých udalostí. Zodpovedá myšlienkovým pochodom traumatizovaných ľudí všetkých vekových kategórií, ktorí sa usilujú pochopiť zmysel toho, čo sa im stalo, a hľadajú chyby vo vlastnom správaní. V prostredí neustáleho týrania sa však tento sklon k sebaobviňovaniu nemôže korigovať ani časom, ani skúsenosťou; naopak, neustále sa posilňuje. Pocit týraného dieťaťa, že je vo svojej podstate zlé, môžu priamo podporovať aj rodičia, ktorí z neho robia obetného baránka. Tí, čo prežili násilie, často opisujú, ako ich obviňovali nielen za násilie či za nevhodné sexuálne správanie, ktorého sa dopúšťali ich rodičia, ale aj za mnohé iné nešťastia v rodine. V rodinných príbehoch sa niekedy hovorí o škode, ktorú dieťa spôsobilo svojím narodením, alebo o tom, že dieťa má vlastne svoj nepriaznivý osud predurčený. Jedna z obetí takto opisuje svoju úlohu obetného baránka: ”Dostala som meno po svojej matke. Musela sa vydať, lebo ma čakala. Utiekla od nás, keď som mala dva roky. Vychovali ma rodičia môjho otca. Nikdy som nevidela jej fotografiu, ale hovorili mi, že sa na ňu veľmi podobám a že aj zo mňa asi bude taká fľandra a pobehlica. Keď ma otec začal znásilňovať, povedal: ´Už dlho si si o to koledovala, tak teraz to máš.´” [16]

Normálnou reakciou na týranie bývajú pocity zúrivosti a fantázie, v ktorých dieťa z pomsty zabíja. Podobne ako týraní dospelí, aj týrané deti bývajú často zlostné, niekedy až agresívne. Často nie sú ani verbálne, ani sociálne vybavené na riešenie konfliktu a k riešeniu problémov pristupujú v očakávaní nepriateľského útoku. [17] Týrané dieťa má spravidla problémy s ovládnutím hnevu, čím sa ešte viac upevňuje jeho presvedčenie o vlastnej vnútornej skazenosti. Každý prejav nepriateľstva, na ktorý narazí, ho presviedča o tom, že je skutočne hodné nenávisti. Obvykle svoj hnev vôbec nespája s jeho nebezpečným zdrojom a nespravodlivo si ho vylieva na tých, čo ho nevyvolali, čím sa jeho sebaodsudzovanie ďalej prehlbuje.

Aj účasť na zakázanej sexuálnej aktivite prehlbuje u týraného dieťaťa pocit vlastnej skazenosti. Akýkoľvek pôžitok, ktorý dieťa z tejto exploatačnej situácie dokáže vyťažiť, sa stáva v jeho predstavách dôkazom, že sa správalo provokatívne a že nesie za týranie plnú zodpovednosť. Ak sa stane, že pocíti sexuálnu rozkoš, ak ho teší mimoriadna pozornosť násilníka, ak sa uchádza o jeho priazeň alebo využíva sexuálny vzťah, aby dosiahlo isté privilégiá, potom tieto hriechy uvádza ako dôkaz svojej vrodenej skazenosti.

Pocit vnútornej skazenosti sa u týraného dieťaťa napokon prehlbuje aj tým, že je nútené podieľať sa na ubližovaní iným. Deti sa takémuto sprisahanectvu často bránia. Niekedy sa dokonca usilujú s násilníkmi vyjednávať a ”robiť obchody” - obetujú sa v snahe chrániť iných. Tieto dohody zákonite nemôžu byť účinné, pretože žiadne dieťa nemá silu ani schopnosť prevziať ochrannú rolu dospelého. V istom štádiu si dieťa môže nájsť cestu, ako uniknúť páchateľovi, pričom vie, že páchateľ si nájde inú obeť. Môže mlčať, keď je svedkom týrania iného dieťaťa. Môžu ho dokonca dohnať aj k tomu, že sa podieľa na šikanovaní iných detí. Pri organizovanom sexuálnom zneužívaní si zasvätenie do kultu sexu vyžaduje, aby sa dieťa podieľalo na týraní iných. [18] Žena, ktorá zažila sexuálne násilie, opisuje, ako ju nútili zúčastniť sa na týraní mladších detí: ”Vlastne som vedela, čo starý otec urobí. Zviazal nás spolu s mojimi bratancami a chcel, aby sme mu ho - veď viete, čo - zobrali do úst. Najhoršie to bolo vtedy, keď sme sa vrhli na môjho malého brata a nútili ho, aby to robil aj on.” [19]

Dieťa si v zajatí takejto hrôzy vypestuje presvedčenie, že je nejako zodpovedné za zločiny tých, čo ho týrajú. Je presvedčené, že jednoducho svojou existenciou dohnalo tých najmocnejších v jeho svete k tomu, aby robili hrozné veci. Vo svojej podstate teda nevyhnutne musí byť skrz-naskrz zlé. Jazyk jeho Ja sa stáva jazykom zhnusenia. Osoby, ktoré zažili týranie, bežne opisujú samy seba ako bytosti mimo procesov prebiehajúcich v bežných ľudských vzťahoch, ako nadprirodzené bytosti či ako mimoľudské formy života. Považujú sa za bosorky, vampírov, pobehlice, psov, potkanov či hadov. [20] Pri opise vnútorného pocitu Ja mnohí z tých, čo prežili týranie a zneužívanie, používajú metaforu výkalov alebo špiny. Žena, ktorá zažila incest, opisuje svoje pocity takto: ”Som naplnená čiernym slizom. Ak otvorím ústa, potečie von. Mám pocit, že som bahno zo stoky, v ktorom hniezdia hady.” [21]

Detská obeť si rozvíja narušenú, stigmatizovanú identitu, preberá zlo páchateľa na seba, a tak si zachováva primárne väzby k rodičom. Tento vzťah sa udržuje vďaka vnútornému pocitu skazenosti a dieťa sa tohto pocitu nevzdáva ľahko ani potom, čo týranie prestalo; naopak, stáva sa pevnou súčasťou štruktúry jeho osobnosti. Sociálni pracovníci, ktorí zasahujú v prípadoch odhaleného týrania, bežne presviedčajú deti, ktoré zažili týranie, že ony nie sú na vine. A práve tak bežne sa deti nechcú nechať zbaviť viny. Aj dospelé osoby, ktoré prežili takýto druh násilia a ktorým sa podarilo z takejto situácie uniknúť, ešte dlho sebou opovrhujú a preberajú na seba hanbu a vinu páchateľa. Hlboký pocit vnútornej skazenosti sa stáva jadrom, okolo ktorého sa formuje identita dieťaťa a ktoré pretrváva až do dospelosti.

Tento zhubný pocit vnútornej skazenosti dieťa často maskuje neustálym úsilím byť dobré. Vo svojej snahe uzmieriť si páchateľov sa dieťa stáva skvelým vykonávateľom rozkazov. Snaží sa urobiť všetko, čo sa od neho žiada. Môže sa oddane starať o svojich rodičov, môže usilovne pomáhať v domácnosti, môže mať úspechy v škole, môže byť modelom sociálnej konformity. Všetky tieto úlohy plní s perfekcionistickým zanietením, hnané zúfalou potrebou zapáčiť sa rodičom. V dospelosti môžu tieto predčasne vynútené kompetencie viesť k významným pracovným úspechom. Nech by však dieťa dosiahlo čokoľvek na svete, jeho sebadôvera sa tým neposilní, pretože spravidla považuje svoje aktívne Ja za neautentické a falošné. Ocenenie zo strany iných ho naopak jednoducho utvrdzuje v presvedčení, že ho nik skutočne nepozná a že ak by ľudia poznali jeho tajomstvo a jeho pravé Ja, vynadali by mu a vyhýbali by sa mu.

Ak si aj týrané dieťa dokáže uchrániť pozitívnejšiu identitu, často sa uňho prejavuje prehnané sebaobetovanie. Týrané deti niekedy interpretujú svoju diskrimináciu v náboženskom rámci Božieho cieľa. Prijímajú identitu svätého, ktorého si Boh vybral ako martýra, a tak si zachovávajú pocit hodnoty. Eleanore Hill, žena, ktorá prežila incest, opisuje svoju rolu panny, ktorá sa má obetovať - táto rola jej poskytovala identitu a pocit osobitosti: ”V rodinnom mýte som mala hrať ´to krásne a milé dieťa´. Ja som to všetko (môjho otca) mala držať pohromade. V primitívnych kmeňoch sa mladé panny obetujú nahnevaným mužským božstvám. V rodinách je to tak isto.” [22]

Protikladné identity, ponížené a vznešené Ja, sa nemôžu integrovať. Týrané dieťa si nemôže vybudovať súdržný sebaobraz, zahrnujúci priemerné cnosti a tolerovateľné nedostatky. V prostredí, kde dochádza k týraniu, neexistuje umiernenosť ani tolerancia. Naopak, sebareprezentácie obete sú strnulé, prehnané a rozštiepené. V tých najextrémnejších situáciách sa tieto nezlučiteľné sebareprezentácie stávajú jadrom disociovaných ”iných” osobností.

Podobné nedostatky v integrácii sa vyskytujú u dieťaťa aj vo vnútorných reprezentáciách iných. V zúfalej snahe zachovať si dôveru k rodičom si dieťa-obeť vytvára vysoko idealizovaný obraz aspoň jedného z rodičov. Niekedy sa dieťa pokúša zachovať väzbu s rodičom, ktorý ho netýra. Neschopnosť tohto rodiča chrániť ho ospravedlňuje alebo racionalizuje tým, že ju pripisuje vlastnej ničotnosti. Častejšie si však dieťa idealizuje rodiča-páchateľa a celý svoj hnev prenáša na druhého rodiča. Môže sa dokonca cítiť oveľa väčšmi pripútané k tomu, ktorý ho týra a ktorý prejavuje oň zvrátený záujem, a nie k druhému z rodičov, ktorého vníma ako ľahostajného. Páchateľ môže túto idealizáciu ešte podporiť, keď dieťaťu a ďalším členom rodiny vsugeruje vlastný paranoidný či grandiózny systém presvedčení. Hill opisuje obraz otca, ktorý ju týral a ktorého celá rozvetvená rodina pokladala takmer za Boha: ”Náš vážený človek, náš hrdina, nadaný, inteligentný, charizmatický. Náš génius. Každý v rodine sa pred ním skláňa. Nik by sa neodvážil vzoprieť sa mu. Je to zákon, ktorý platí od jeho narodenia. Nič ho nemôže zmeniť. Nech robí čokoľvek, vládne ako vyvolený obľúbenec.” [23]

Takéto glorifikované obrazy rodičov si však dieťa nemôže spoľahlivo udržať. Zámerne sa v nich totiž ignoruje príliš veľa informácií. Reálna skúsenosť dieťaťa s rodičmi, ktorí ho týrajú alebo zanedbávajú, sa s týmito idealizovanými fragmentmi nedajú integrovať. U takéhoto dieťaťa sú teda vnútorné reprezentácie tých, čo sa oň starajú, a jeho sebaobrazy permanentne protirečivé a rozštiepené. Týrané dieťa si nedokáže vytvoriť vnútorné reprezentácie spoľahlivého, vyrovnaného rodiča. A to zasa bráni formovaniu normálnych schopností emocionálnej sebaregulácie. Fragmentárne, idealizované obrazy, ktoré si dieťa dokáže vytvoriť, nemôžu slúžiť na emocionálne uspokojenie. Na to sú príliš chudobné, príliš neúplné a príliš ľahko sa bez varovania menia na obrazy hrôzy.

V podmienkach normálneho vývinu si dieťa vybuduje bezpečný pocit autonómnosti - a to na základe vnútorných reprezentácií dôveryhodných a spoľahlivých rodičov, ku ktorým sa môže v ťažkých chvíľach v duchu utiekať. Väzni v dospelom veku sa veľmi intenzívne opierajú o tieto internalizované obrazy, aby si zachovali pocit nezávislosti. V atmosfére chronického týrania sa u dieťaťa tieto vnútorné reprezentácie predovšetkým nemôžu vytvoriť; traumatická skúsenosť ich opakovane násilne narušuje. Týrané dieťa si nedokáže vybudovať vnútorný pocit bezpečnosti, a tak je v porovnaní s inými deťmi oveľa závislejšie od vonkajších zdrojov upokojovania a útechy. Nedokáže si vybudovať ani bezpečný pocit nezávislosti, preto neustále zúfalo a nekriticky hľadá niekoho, na koho by sa mohlo spoľahnúť. V dôsledku toho týrané deti paradoxne veľmi ľahko priľnú k cudzím ľuďom, a zároveň urputne visia práve na rodičovi, ktorý ich týra.

V podmienkach chronického týrania sa tak základným princípom organizácie osobnosti dieťaťa stáva fragmentácia. Fragmentácia v oblasti vedomia zabraňuje bežnej integrácii poznania, pamäti, emocionálnych stavov a telesnej skúsenosti. Fragmentácia v oblasti vnútorných reprezentácií Ja zabraňuje formovaniu integrovanej identity. Fragmentácia v oblasti vnútorných reprezentácií iných zabraňuje dieťaťu vypestovať si spoľahlivý pocit nezávislosti v sieti väzieb.

Táto zložitá psychopatológia sa skúmala už od čias Freuda a Janeta. V roku 1933 Sandor Ferenczi opísal ”atomizáciu” osobnosti týraného dieťaťa a uznal jej adaptívnu funkciu pri zachovávaní nádeje a vzťahov: ”V traumatickom tranze si dieťa dokáže zachovať predchádzajúcu situáciu láskyplnosti.” [24] O päťdesiat rokov neskôr ďalší psychoanalytik Leonard Shengold opísal ”mechanizmy fragmentujúce myseľ”, ktoré si týrané deti vyvinuli, aby si zachovali ”falošnú predstavu dobrých rodičov”. Hovoril, že u dieťaťa ”vznikajú ´vertikálnym rozštiepením´ v mysli izolované oblasti, v ktorých obraz Ja protirečí obrazu rodičov, a preto sa nikdy nemôžu zlúčiť.” [25] Sociologička Patricia Rieker a psychiatrička Elaine Carmen opisujú základnú patológiu u detí, ktoré zažili násilie, ako ”chaotickú a fragmentovanú identitu založenú na prispôsobovaní sa mienke druhých.” [26]

Nápor na telo

Tieto deformácie vedomia, individuácie a identity majú za cieľ zachovať nádej a vzťahy, lenže ďalšie veľké problémy adaptácie zostávajú nevyriešené, alebo sa ich riešenie v dôsledku týchto deformácií ešte sťažuje. Dieťa si môže týranie racionalizovať alebo ho vytlačiť zo svojej mysle, naďalej však pociťuje jeho dôsledky na svojom tele.

Normálna regulácia telesných stavov je narušovaná chronickou zvýšenou dráždivosťou. Telesná sebaregulácia je v prostredí, kde dochádza k týraniu, ešte komplikovanejšia, pretože telo dieťaťa je vydané napospas násilníkovi. Normálne biologické cykly spánku a bdenia, prijímania potravy a vylučovania sa môžu chaoticky narušiť, alebo sa ich dieťa snaží neustále príliš ovládať. Čas spánku môže byť časom zvýšenej úzkosti, nie časom pokoja a láskavosti, a jeho rituály sa môžu narušiť tak, aby smerovali k sexuálnemu vzrušeniu dospelého, a nie k upokojeniu dieťaťa. Aj čas jedla môže byť časom zvýšeného napätia, a nie časom pohody a spokojnosti. Spomienky osôb, ktoré takýto druh násilia prežili, na čas jedla sú plné opisov zlovestného ticha, nútenia do jedla s následným vracaním, či náhlych výbuchov zúrivosti, pri ktorých sa hádzalo jedlom. Mnohé osoby, ktoré zažili týranie, nedokážu pokojne, dôsledne a uspokojujúco regulovať svoje základné biologické funkcie, a tak u nich vznikajú chronické poruchy spánku, poruchy príjmu potravy, žalúdočné a črevné ťažkosti a mnohé ďalšie somatické symptómy. [27]

Traumatické skúsenosti, ktoré opakovane vyvolávajú hrôzu, zúrivosť a smútok, narušujú aj normálnu reguláciu emocionálnych stavov. Tieto emócie sa napokon združujú do hrozného pocitu, ktorý psychiatri označujú ako ”dysfória” a ktorý pacienti takmer nedokážu opísať. Je to stav zmätenosti, nervozity, vyprázdnenosti a absolútnej osamotenosti. Žena, ktorá v detstve zažila týranie, ho opísala takto: ”Niekedy sa cítim ako nejaký temný zmätený chumáč. To je však už pokrok. Sú chvíle, keď neviem ani to.” [28]

Emocionálny stav chronicky týraného dieťaťa siaha od základného stavu nepokoja cez stavy úzkosti a dysfórie až po extrémne panické stavy, stavy zúrivosti a zúfalstva. Nečudo, že u mnohých osôb, ktoré prežili v detstve týranie a zneužívanie, vzniká chronická úzkosť a depresia, pretrvávajúce až do dospelosti. [29] Týrané dieťa sa často uchyľuje k rôznym formám obranného mechanizmu disociácie, čím sa môže prehĺbiť jeho dysforický emocionálny stav, keďže disociatívne procesy niekedy zachádzajú príliš ďaleko. Vtedy neposkytujú pocit ochrannej nezúčastnenosti, naopak, môžu viesť k úplnej izolovanosti a k dezintegrácii Ja. Psychoanalytik Gerald Adler označuje tento neznesiteľný pocit termínom ”zničujúca panika”. [30] Hill opisuje tento stav takto: ”Vnútri cítim mrazivý chlad a povrch môjho tela akoby sa strácal, akoby som sa rozplývala a roztekala, akoby moje telo už nedržalo pohromade. Premkýna ma strach a strácam pocit, že som tu. Som mŕtva.” [31]

Tento emocionálny stav, ktorý spravidla vzniká ako reakcia na hrozivý pocit opustenosti, nemožno odstrániť bežnými prostriedkami sebaupokojovania. V istom štádiu týrané deti zistia, že tento pocit sa dá najúčinnejšie odstrániť veľkým telesným otrasom. Najdramatickejším spôsobom dosahovania tohto výsledku je zámerné sebazraňovanie. Súvislosť medzi týraním v detstve a sebapoškodzujúcim správaním je dnes už dobre zdokumentovaná. Opakované sebazraňovanie a iné záchvatovité formy útokov na vlastné telo sa spravidla vyskytujú u osôb, ktoré takéto týranie prežili a ktorých týranie sa začalo už v ranom detstve. [32]

Ľudia, ktorí prežili týranie a systematicky poškodzujú samy seba, uvádzajú, že aktu sebapoškodenia predchádza stav absolútnej disociácie. Depersonalizácia, strata kontaktu s realitou a znecitlivenie sa spája s pocitom nezvládnuteľného rozrušenia a s nutkaním napadnúť vlastné telo. Prvé zranenia často vôbec nie sú bolestivé. Sebapoškodzovanie pokračuje dovtedy, kým nevedie k pocitu upokojenia a úľavy; fyzická bolesť je pre obete oveľa prijateľnejšia než bolesť emocionálna. Jedna z osôb, ktorá prežila násilie, vysvetľuje: ”Robím to preto, aby som si dokázala, že existujem.” [33]

Napriek rozšírenému názoru sa deti ako obete týrania len zriedkakedy uchyľujú k sebazraňovaniu s cieľom ”manipulovať” iných alebo preto, aby dali najavo svoje problémy. Mnohí ľudia, ktorí zažili týranie, hovoria, že nutkanie na sebapoškodzovanie sa u nich objavilo pomerne skoro, často ešte v predpubertálnom veku, a že ho roky tajne praktizovali. Títo ľudia často bývajú svojím správaním zahanbení a zhnusení a všemožne sa ho snažia utajiť.

Sebazraňovanie sa často nesprávne zamieňa za samovražedné gesto. Mnohí ľudia, ktorí v detstve zažili týranie, sa ešte v detstve skutočne pokúsili o samovraždu. [34] Medzi opakovaným sebazraňovaním a pokusmi o samovraždu je však zreteľný rozdiel. Sebazraňovanie nemá viesť k usmrteniu, skôr má dieťa zbaviť neznesiteľnej emocionálnej bolesti, a mnohé osoby, ktoré zažili násilie, ho paradoxne považujú za formu sebazachovania.

Sebazraňovanie je najkontroverznejším patologickým sebaupokojujúcim mechanizmom, je však iba jedným z mnohých. Týrané deti spravidla v istom štádiu svojho vývoja zistia, že môžu svoj afektívny stav zmeniť - môžu si zámerne podráždiť vegetatívny nervový systém alebo vyvolať poruchy v jeho fungovaní. Prečisťovanie čriev pomocou preháňadiel, zvracanie, nutkavé sexuálne správanie, nutkanie riskovať alebo vystavovať sa nebezpečenstvu, užívanie psychoaktívnych drog - to sú prostriedky, ktorými sa týrané deti pokúšajú regulovať svoje vnútorné emocionálne stavy. Pomocou nich sa týrané deti snažia zbaviť svojej chronickej dysfórie a predstierať, aj keď len nakrátko, vnútorný stav pohody a spokojnosti, ktorý inak nemôžu dosiahnuť. Tieto sebadeštruktívne symptómy sú u týraných detí pomerne silne vyvinuté už pred obdobím dospievania a v dospievaní sa ešte zvýrazňujú.

Tieto tri hlavné formy adaptácie - disociatívna obrana, fragmentovaná identita a patologická regulácia emocionálnych stavov - umožňujú dieťaťu prežiť v prostredí chronického týrania. Spravidla umožňujú dieťaťu zachovať si aj zdanie normálnosti, také dôležité pre rodinu, v ktorej k týraniu dochádza. Symptómy existujúcich problémov sú u dieťaťa spravidla dobre utajené. Formovanie zhubnej negatívnej identity je spravidla maskované sociálne konformným ”falošným Ja”. Zdroje psychosomatických symptómov sa odhalia len zriedka. A sebadeštruktívne správanie prebiehajúce v tajnosti spravidla nik nespozoruje. Hoci niektoré deti alebo dospelé osoby, ktoré zažili v detstve týranie, môžu vzbudiť pozornosť svojím agresívnym či delikventným správaním, väčšina z nich dokáže rozsah svojich psychických problémov úspešne utajovať. Väčšina týraných detí sa ocitá na prahu dospelosti s tajomstvami, o ktorých nikto nič netuší.

Keď dieťa vyrastie

Mnohé týrané deti žijú v nádeji, že dospelosť znamená únik a slobodu. Ale osobnosť, ktorá sa formovala v prostredí donucovania a ovládania, nie je dobre prispôsobená na život v dospelosti. Osoba, ktorá prežila týranie, má stále zásadné problémy so základnou dôverou, autonómnosťou a aktivitou. K úlohám ranej dospelosti - k vybudovaniu nezávislosti a súkromia - pristupuje so závažnými nedostatkami v schopnosti starať sa o seba, s narušeným poznávaním a pamäťou, identitou a schopnosťou vytvárať stabilné vzťahy. Je stále uväznená vo svojom detstve; pokúša sa vybudovať nový život, a pritom znovu naráža na svoju traumu. Richard Rhodes, ktorý v detstve zažil kruté týranie, opisuje, ako sa táto trauma znovu objavuje v jeho práci: ”Keď som písal svoje knihy, pri každej z nich som mal iný pocit. Každá z nich rozpráva iný príbeh... Aj tak však vidím, že všetky sa v čomsi opakujú. Každá sa sústreďuje na jednu alebo viaceré mužské postavy, ktoré sa stretávajú s násilím, postavia sa mu na odpor a za hranicami jeho neľudskosti objavia slabú nádej. Opakovanie je nemým jazykom týraného dieťaťa. Neprekvapuje ma, že sa objavuje v štruktúre môjho diela v šírke, ktorá sa nedá ani vyjadriť - napríklad ako ozveny chrámového bubna, ktoré človek ani tak nepočuje, skôr ich pociťuje v zákutiach svojho srdca.” [35]

V intímnych vzťahoch je osoba, ktorá prežila týranie, hnaná túžbou po ochrane a starostlivosti a prenasledovaná strachom z opustenosti či násilia. Útočisko môže hľadať u mocných, autoritatívnych osôb, ktoré, ako sa jej zdá, by jej mohli ponúknuť vzťah poskytujúci opateru a starostlivosť. Idealizuje si osobu, ku ktorej si vytvorí väzbu, čím sa pokúša ovládnuť permanentný strach, že ju partner buď ovládne, alebo zradí.

Osoba, ktorú si človek, týraný v detstve, zvolí, však zákonite nemôže splniť jeho nereálne očakávania. Ak človek, ktorý bol týraný, zažije sklamanie, môže osobu, ktorú len nedávno ešte zbožňoval, zúrivo osočovať. Interpersonálne konflikty môžu vyvolať hlbokú úzkosť, depresiu či zúrivosť. Aj najmenší náznak ignorovania evokuje u človeka, ktorý prežil týranie, minulé skúsenosti ľahostajného zanedbávania a malé psychické poranenia vyvolávajú u neho minulé skúsenosti zámernej krutosti. Tieto poruchy sa skúsenosťou nedajú tak ľahko napraviť, pretože človek, ktorý prežil týranie, zväčša nemá ani verbálne, ani sociálne schopnosti na riešenie konfliktov. Vybuduje si tak model intenzívnych, nestálych vzťahov, v ktorých sa opakujú drámy záchrany, nespravodlivosti a zrady.

Osoba, ktorá zažila týranie, takmer nevyhnutne naráža na veľké problémy, keď sa chce chrániť v rámci intímnych vzťahov. Jej zúfalá túžba po opatere a starostlivosti jej sťažuje vybudovanie spoľahlivých a normálnych väzieb s inými. Jej tendencia k sebaočierňovaniu a k idealizovaniu tých, na ktorých sa naviaže, ešte väčšmi zahmlieva jej úsudok. V dôsledku jej empatického prispôsobovania sa želaniam iných a v dôsledku automatickej, často neuvedomovanej poslušnosti ju hocikto z pozície moci či autority môže ľahko zraniť. Jej spôsob disociatívnej obrany jej bráni vo vedomom a správnom hodnotení nebezpečenstva. A jej túžba znovu zažiť nebezpečnú situáciu, ktorá by sa skončila dobre, ju môže viesť k tomu, že bude chcieť násilie opäť zažiť.

To všetko sú príčiny, pre ktoré človeku, ktorý zažil týranie, hrozí veľké nebezpečenstvo, že sa aj v dospelom veku dostane do pozície obete. Údaje hovoria jasnou rečou, aspoň pokiaľ ide o ženy. Nebezpečenstvo znásilnenia, sexuálneho obťažovania či fyzického napadnutia, ktoré hrozí všetkým ženám, sa u tých, čo prežili v detstve sexuálne zneužívanie, zdvojnásobuje. Štúdia Diany Russell ukazuje, že dve tretiny žien, ktoré v detstve prežili incest, boli neskôr znásilnené. [36] Zdá sa teda, že týranému dieťaťu je v neskoršom veku súdené znovu prežiť traumatické skúsenosti, a to nielen v pamäti, ale aj v každodennom živote. Jedna zo žien, ktoré prežili týranie, uvažuje o nepoľavujúcom násilí vo svojom živote takto: ”Stáva sa takmer automaticky napĺňaným očakávaním - už v ranom veku začnete násilie očakávať, začnete ho spájať s láskou. Šesťkrát ma znásilnili, keď som utekala z domu, keď som stopovala, alebo keď som bola opitá. To všetko robilo zo mňa ľahko zasiahnuteľný terč. Bolo to zničujúce. Celé to bolo šialené - najprv som si bola istá, že ma (násilníci) zabijú; veď keby ma nechali nažive, ako by to mohli utajiť? Napokon som si uvedomila, že sa toho vôbec nemusia obávať - nik by v tej veci nič neurobil, lebo ´som to chcela´.” [37]

Tento jav, keď sa človek opakovane stáva obeťou, je nesporne reálnym faktom; pri jeho interpretácii však musíme byť opatrní. Názor psychiatrov bol príliš dlho jednoducho odrazom primitívneho sociálneho odsudku, podľa ktorého si ľudia, čo to prežili, ”koledujú” o násilie. Starší pojem masochizmu i novšie úvahy o ”závislosti” od traumy predpokladajú, že osoby, ktoré zažili násilie, vyhľadávajú opakované násilie a že im násilie poskytuje uspokojenie. To je však iba zriedkavý prípad. Niektoré osoby, ktoré zažili zneužívanie a týranie, skutočne hovoria o sexuálnom vzrušení či pôžitku, ktorý pociťovali v situáciách, keď na nich bolo páchané násilie; v takom prípade sa počiatočné scény násilia skutočne môžu erotizovať a na základe nutkania aj znovu navodzovať. Aj tak je tu však jasný rozdiel medzi chcenými a nechcenými aspektmi tejto skúsenosti, ako to vysvetľuje aj jedna zo žien, ktoré zažili násilie: ”Mám rada fyzické násilie, páchané na mne, keď páchateľovi za to zaplatím. Môžem pritom dosiahnuť vrchol. Rada to však mám pod kontrolou. Keď som pila, mala som obdobie, že som zašla do baru, zbalila som toho najodpornejšieho chlapa, akého som tam našla, a vyspala som sa s ním. Tým som sa ponížila. To už nerobím.” [38]

Osoby, ktoré zažili násilie, však opakované násilie spravidla aktívne nevyhľadávajú, skôr ho pasívne zažívajú ako hrozivý, ale nevyhnutný osud a akceptujú ho ako nevyhnutnú cenu za vzťah. Mnohé osoby, ktoré zažili týranie, majú taký nedostatočný zmysel pre sebaochranu, že si ani nedokážu predstaviť samy seba v pozícii konajúceho alebo v pozícii človeka, ktorý sa môže rozhodovať. Myšlienka, že by na emocionálnu požiadavku rodiča, manžela, partnera alebo nejakého človeka s autoritou mali odpovedať ”nie”, môže byť pre ne prakticky nepredstaviteľná. A tak nie je zriedkavosťou, že dospelí, ktorí v detskom veku prežili týranie, ďalej plnia želania a potreby tých, čo ich kedysi týrali a ktorí aj naďalej neobmedzene a neohraničene zasahujú do ich života. Ľudia, čo prežili násilie, sa v dospelosti často starajú o tých, ktorí ich týrali, keď sú chorí, obraňujú ich v núdzi a v extrémnych prípadoch sa dokonca ďalej podvoľujú ich sexuálnym požiadavkám. Jedna zo žien, ktoré zažili incest, opisuje, ako sa ďalej starala o páchateľa, aj keď už bola dospelá: ”Môjho otca neskôr prichytili pri čine. Znásilnil dcéru svojej priateľky a ona ho udala. Keď ho vyhodila, nemal kam ísť a ja som ho zobrala k sebe. Modlila som sa, aby ho nezavreli.” [39]

Keď si ľudia, čo prežili týranie, dostatočne osvoja disociatívny spôsob zvládania situácií, začnú ignorovať alebo minimalizovať sociálne signály, ktoré by ich inak upozornili na nebezpečenstvo. Žena, ktorá zažila týranie, opisuje, ako sa opakovane ocitala v situáciách, v ktorých bola absolútne zraniteľná: ”Vlastne som ani nevedela ako, ale niektoré veci som skutočne vedela. Začala som vyhľadávať starších, otcovsky vyzerajúcich mužov a okamžite som sa to naučila... Raz som sa zaplietla so starším mužom v špinavom hoteli, kde som bývala - samé prostitútky, alkoholici a ja. Upratovala som mu a časom som sa doňho zamilovala. A potom jedného dňa ležal v posteli. Povedal, že doktor mu zakázal chodiť za prostitútkami a či by som mu nepomohla a neurobila mu to rukou. Nevedela som, o čom hovorí, ale ukázal mi to. A tak som mu to urobila. Cítila som sa potom vinná. Ale zbláznila som sa až oveľa neskôr.” [40]

Je oveľa pravdepodobnejšie, že ľudia, čo prežili týranie v detskom veku, sa aj v neskoršom veku stanú obeťami násilia alebo že si budú samy spôsobovať zranenia, než že by páchali násilie na iných. Je vlastne prekvapujúce, že ľudia, ktorí zažili násilie, sa nestávajú páchateľmi násilia častejšie. Možno preto, že majú v sebe hlboko zakorenenú nenávisť k sebe samým, je tu aj väčší predpoklad, že svoju agresiu namieria proti sebe. Kým samovražedné pokusy a sebapoškodzovanie úzko súvisia s týraním v detstve, súvislosť medzi týraním v detstve a antisociálnym správaním v dospelosti je pomerne nevýrazná. [41] Skúmanie vyše 900 psychiatrických pacientov dokázalo silnú súvislosť týrania v detstve s výskytom samovrážd, ale nie s páchaním vrážd. [42]

Hoci ľudia, ktorí zažili násilie, sa väčšinou nestávajú páchateľmi násilných činov, je tu, samozrejme, aj menšia časť, ktorá násilie pácha. Ukazuje sa, že trauma posilňuje bežné rodové stereotypy: muži, ktorí v detstve prežili týranie, si častejšie vybíjajú svoju agresivitu na iných, kým ženy sa častejšie stávajú obeťami násilia alebo sa u nich stretávame so sebazraňovaním. [43] Výskum dvesto mladých mužov ukázal, že tí, čo boli v detstve fyzicky týraní, častejšie priznávali, že sa niekomu vyhrážali ublížením, že niekoho pri potýčke udreli alebo že sa zaplietli do nelegálnej činnosti. [44] Malá časť osôb, ktoré zažili násilie, zvyčajne muži, preberie na seba rolu páchateľa násilia a doslova znova v praxi opakuje svoje skúsenosti z detstva. Percento ľudí, ktoré prežili týranie a skončili takto, nepoznáme, ale môžeme ho približne odhadnúť na základe podrobného skúmania detí zneužívaných v sexuálnych gangoch. Okolo dvadsať percent týchto detí páchateľa bránilo, minimalizovalo alebo racionalizovalo zneužívanie a osvojilo si antisociálny postoj. [45] Muž, ktorý zažil v detstve kruté týranie, opisuje, ako sa stal útočný voči iným: ”Keď som mal asi trinásť-štrnásť rokov, rozhodol som sa, že už mám toho dosť. Začal som sa brániť. Stal sa zo mňa skutočný surovec. Raz do mňa zapáralo akési dievča a ja som ho do krvi zmlátil. Začal som nosiť zbraň. Preto ma aj chytili a poslali do basy - za nelegálne držanie zbrane. Keď sa raz dieťa začne brániť a stane sa z neho delikvent, dostane sa tam, odkiaľ už niet návratu. Ľudia by sa mali zaujímať, čo za peklo sa to v rodine odohráva, než si dieťa zničí celý život. Pátrajte po tom! Nezamykajte dieťa v tom pekle!” [46]

V najextrémnejších prípadoch sa stáva, že ľudia, čo prežili týranie v detstve, napádajú neskôr vlastné deti alebo ich nedokážu chrániť. Napriek bežnej predstave o ”generačnom cykle násilia” však väčšina ľudí, ktorí prežili násilie, svoje deti netýra ani nezanedbáva. [47] Mnohí ľudia, ktorí zažili týranie, sa hrozne boja, že ich deti stihne podobný osud, a všemožne sa snažia tomu zabrániť. Keď ide o ich vlastné deti, ľudia, čo násilie sami prežili, dokážu zmobilizovať schopnosti opatrovať a ochraňovať, aké nikdy nedokázali rozvinúť vo vzťahu k sebe samým. Psychiater Philip Coons v štúdii zameranej na matky s mnohopočetnou poruchou osobnosti konštatoval: ”Hlboko na mňa zapôsobilo, aký pozitívny, konštruktívny a starostlivý postoj majú mnohé matky s mnohopočetnou poruchou osobnosti k svojim deťom. Ako deti boli tieto matky týrané a teraz sa zo všetkých síl snažia uchrániť svoje deti pred podobným nešťastným osudom.” [48]

Keď sa osoby, ktoré zažili v detstve násilie, pokúšajú v dospelosti zvládnuť svoje vzťahy, formy psychickej obrany, ktoré si vypestovali v detstve, sa stávajú čoraz väčšou prekážkou adaptácie. Rozdvojené myslenie a rozdvojené Ja sú dômyselnými formami adaptácie na rodinnú atmosféru násilného ovládania v detstve, v podmienkach slobody zodpovednosti dospelého človeka sú však nielen neužitočné, ale aj škodlivé. Bránia rozvoju vzájomných intímnych vzťahov i rozvoju integrovanej identity. Ako sa osoba, ktorá zažila násilie, borí so životnými úlohami dospelého veku, dedičstvo detstva sa stáva čoraz ťažším bremenom. Napokon, často okolo tridsiatky alebo štyridsiatky, sa systém obrany môže začať rúcať. Spúšťacím mechanizmom často býva zmena rovnováhy v blízkych vzťahoch: rozpad manželstva, narodenie dieťaťa, choroba alebo smrť rodičov. Fasáda sa rozpadáva a ukazujú sa základy, t. j. fragmentácia. Prípadný kolaps môže mať podobu symptómov, ktoré vlastne kopírujú všetky kategórie psychických porúch. Postihnutí sa obávajú, že zošalejú alebo že určite zomrú. Fraser opisuje hrôzy a nebezpečenstvá zážitku, keď sa ako dospelá ocitla zoči-voči tajomstvám svojho detstva: ”Skutočne som chcela otvoriť Pandorinu skrinku pod otcovou posteľou? Ako by som sa cítila, keby som zistila, že po štyridsiatich rokoch tušení a lúštenia hádaniek mi bude odmenou poznanie, že môj otec ma sexuálne zneužíval? Dokázala by som sa bez pocitu horkosti zmieriť s tým, že som toľko svojej životnej energie venovala na zakrývanie zločinu?...

Ľudia podľa mňa často neočakávane zomierajú vtedy, keď sa končí jedna etapa ich života, a aby mohli žiť ďalej, musia zmeniť svoju osobnosť. Fénix zlieta do ohňa s najlepším úmyslom znovu vzlietnuť a keď napne krídla, sily ho opustia. V tomto momente premeny som i so svojím druhým Ja mala blízko k smrti.” [49]

Poznámky

[1] Bonaparte, M. - Freud, A. - Kris, E. (ed.): The Origins of Psychoanalysis. Letters to Wilhelm Fliess, Drafts and Notes: 1887-1902. Basic Books, New York 1954, s. 187-188.

[2] Fraser, S.: My Father's House: A Memoir of Incest and Healing. New York, Harper & Row 1987, s. 222-223.

[3] Rozhovor s Karen, 1986.

[4] Rozhovor s Tani, 1986.

[5] Rozhovor s Ginger, 1988.

[6] Rozhovor s Archibaldom, 1986:

[7] Rozhovor s Meadow, 1986.

[8] Kluft, R.: Childhood Multiple Personality Disorder: Predictors, Clinical Findings, and Treatment Results. In: Childhood Antecedents of Multiple Personality Disorder (ed. R. Kluft). American Psychiatric Press, Washington, D. C. 1985, s. 167-196.

[9] Ounsted, C.: Biographical Science: An Essay on Developmental Medicine. In: (ed. B. Mandelborte a M. C. Gelder) Psychiatric Aspects of Medical Practice. Staples Press, Londýn 1972.

[10] Rozhovor s Tani, 1986.

[11] Herman, J. L. - Perry, J. C. - Kolk, B. A. van der: Childhood Trauma in Borderline Personality Disorder. In: American Journal of Psychiatry 146, 1989, s. 490-495; Sanders, B. - McRoberts, G. - Tollefson, C.: Childhood Stress and Dissociation in College Population. In: Dissociation 2, 1989, s. 17-23.; Chu, J. A. - Dill, D. L.: Dissociative Symptoms in Relation to Childhood Physical and Sexual Abuse. In: American Journal of Psychiatry 147, 1990, s. 887-892; Sanders, B. - Giolas, M.: Dissociation and Childhood Trauma in Psychologically Disturbed Adolescents. In: American Journal of Psychology 148, 1991, s. 50-54.

[12] Rozhovor so Sarou Jane, 1986.

[13] Rozhovor s Nadine, 1986.

[14] Kluft: Childhood Antecedents; Bliss, E.: Multiple Personality, Allied Disorders and Hypnosis. Oxford University Press, New York 1986; Putnam, F.: Diagnosis and Treatment of Multiple Personality Disorder. Guilford Press, New York 1989.

[15] Fraser: My Father's House, s. 220-221.

[16] Rozhovor s Connie, 1986.

[17] Terr, L.: Too Sacred to Cry. Harper & Row, New York 1990; Dodge, K. A. - Bates, J. E. - Pettit, G. S.: Mechanisms in the Cycle of Violence. In: Science 250, 1990, s. 1673-1683.

[18] Burgess, A. W. - Hartman, C. R. - McCausland, P. M. a i.: Response Patterns in Children and Adolescents Exploited through Sex Rings and Pornography. In: American Journal of Psychiatry 141, 1984, s. 656-662.

[19] Rozhovor s Nadine, 1986.

[20] Herman, J. L.: Father-Daughter Incest. Harvard University Press, Cambridge, MA. 1981. Pozri aj diskusiu o ”udavačoch” in: Shengold, L.: Soul Murder: The Effects of Childhood Abuse and Deprivation. Yale University Press, New Haven 1989.

[21] Rozhovor s Johannou, 1982.

[22] Hill, E.: The Family Secret: A Personal Account of Incest. Capra Press, Santa Barbara, Ca 1985, s. 11.

[23] Tamže.

[24] Ferenczi, S.: Confusion of Tongues between Adults and the Child: The Language of Tenderness and of Passion (1932). In: Final Contributions to the Problems and Methods of Psychoanalysis. Basic Books, New York 1955, s. 155-167.

[25] Shengold: Soul Murder, s. 26.

[26] Rieker, P. P. - Carmen (Hilberman), E.: The Victim-to-Patient Process: The Disconfirmation and Transformation of Abuse. In: American Journal of Orthopsychiatry 56, 1986, s. 360-370.

[27] Loewenstein, R.: Somatoform Disorders in Victims of Incest and Child Abuse. In: (ed. R. Kluft) Incest-Related Syndromes of Adult Psychopatology. American Psychiatry Press, Washington D.C. 1990, s. 75-112; Demitrack, M. A. - Putnam, F. W. - Brewerton, T. D. a i.: Relation of Clinical Variables to Dissociative Phenomena in Eating Disorders. In: American Journal of Psychiatry 147, 1990, s. 1184-1188.

[28] Rozhovor s Meadow, 1986.

[29] Browne, A. - Finkerhor, D.: Impact of Child Abuse: A Review of the Research. In: Psychological Bulletin 1986, s. 66-77.

[30] Adler, G.: Borderline Psychopatology and Its Treatment. Jason Aronson, New York 1985.

[31] Hill: The Family Secret, s. 229.

[32] Kolk, B. A. van der - Perry, J. C. - Herman, J. L.: Childhood Origins of Self-Destructive Behaviour. In: American Journal of Psychiatry 148, 1991, s. 1665-1671.

[33] Rozhovor so Sarou, Jane, 1986. Podobné opisy subjektívnej skúsenosti so sebazraňovaním možno nájsť aj in: Young, Mary de: Self-Injurious Behaviour in Incest Victims: A Research Note. In: Child Welfare 61, 1982, s. 577-584, ako aj in: Leibenluft, E. - Gardner, D. L. - Cowdry, R. W.: The Inner Experience of the Borderline Self-Mutilator. In: Journal of Personality Disorders 1, 1987, s. 317-324.

[34] van der Kolk a i.: Origins of Self-Destructive Behavior.

[35] Rhodes, R.: A Hole in the World: An American Boyhood. Simon & Schuster, New York 1990, s. 267.

[36] Russell, D. E. H.: The Secret Trauma. Basic Books, New York 1986.

[37] Rozhovor s Joanie, 1987.

[38] Rozhovor s Jo, 1987.

[39] Rozhovor s Ginger, 1988.

[40] Rozhovor s Tani, 1986.

[41] Herman a i.: Childhood Trauma.

[42] Brown, G. R. - Anderson, B.: Psychiatric Morbidity in Adult Inpatients with Childhood Histories of Sexual and Physical Abuse. In: American Journal of Psychiatry 148, 1991, s. 55-61.

[43] Carmen, E. H. - Rieker, P. P. - Mills, T.: Victims of Violence and Psychiatric Illness. In: American Journal of Psychiatry 141, 1984, s. 378-383.

[44] Pollack, V. E. - Briere, J. - Schneider, L. a i.: Childhood Antecedents of Antisocial Behaviour: Parental Alcoholism and Physical Abusiveness. In: American Journal of Psychiatry 174, 1990, s. 1290-1293.

[45] Burgess a i.: Response Patterns in Children.

[46] Rozhovor s Jesse, 1986.

[47] Kaufman, J. - Zigler, E.: Do Abused Children Become Abusive Parents? In: America Journal of Orthopsychiatry 57, 1987, s. 186-192.

[48] Coons, P. M.: Children of Parents with Multiple Personality Disorder (ed. R. P. Kluft), s. 151-166, citát je zo s. 161.

[49] Fraser: My Father's House, s. 211-212.

Referencie

• HERMAN, Judith Lewis. Trauma a uzdravenie: násilie a jeho následky : od týrania v súkromí po politický teror. Knižná edícia feministického kultúrneho časopisu Aspekt. Bratislava: Aspekt, [2001]. ISBN 80-85549-24-7. Z angličtiny preložila Ľubica Hábová.